PREPLÁVANIE LIPTOVSKEJ MARY, 7,8 km za 3.18 hod

Základné info:

Plavkyňa: Soňa Rebrová, dňa 22.8.2021

Miesto začatia plavby: zátoka Bobrovník

Koniec plavby: pri rybárskom móle Palúdzka

Preplávam to?

Liptovskú Maru som už raz v príprave na rekord preplávala a tak som vedela, do čoho idem a nemala som veľký stres alebo obavy. Problém bol jedine v tom, že po Oravskej priehrade ma rozbolelo rameno (zápal rotátorovej manžety), a preto som sa obávala najmä toho, či ruka vydrží plávať až do konca. Hoci ranné vstávanie nemám rada, ráno som si privstala už o 6.30, aby sme o 8.30 (bývali sme hodinu odtiaľ) boli na priehrade a mohlo sa o 9.00 začať plávať. Napokon sa začalo o niečo neskôr, až 9.20, prípravy a čakanie na podporný tím trvalo dlhšie, ako som čakala.

O 9.20 som teda vošla do vody v zátoke Bobrovník. Keďže motorový čln, ktorý ma mal sprevádzať, bol v inej zátoke, začala som plávať sama (samozrejme, s bezpečnostnou bójkou) a prvý kilometer a pol som si užívala absolútne pokojnú vodu, ranné slnko a pokoj. Až tak, že keď som časom pozrela na hodinky, zistila som, že mám veľmi zlý čas – šetrila som ruku a zároveň som plávala ležérne.

Pridaj, ty leňoch!

Rozhodla som sa teda pridať, zrýchlila som tempo a po 45 minútach som stratu ako-tak dohnala. A čo bolo skvelé, toto lepšie tempo sa mi podarilo udržať po zvyšok plávania! Ako som vyplávala zo zátoky, bolo už vidieť ostrov, ku ktorému som mala plávať, takže som sa snažila smerovať na jeho ľavú stranu. Na pravej mali byť preteky plachetníc.

Cestou ma párkrát obišla výletná loď s turistami (výletná loď musí byť 🙂 bola pri každej plavbe a mám s každou fotografiu), pripojil sa ku mne sprievodný čln, a po dvoch hodinách začali sľubované vlny. Našťastie však išli v smere od chrbta, takže síce ma zanárali a prevaľovali sa cezo mňa, ale zároveň ma poháňali dopredu.

Zmena trasy

Plachetnice však nakoniec neboli na pravej strane, ako mali byť, ale na ľavej. Všimla som si to až keď na mňa kričali, že mám plávať vľavo, pričom ja som celý čas mala v hlave, že musím ísť vpravo. Musela som teda oboplávať ostrov z druhej strany, čím som naplávala o pár sto metrov naviac. V tom čase sa ku mne smerom od Yacht klubu pripojil so svojou plachetnicou aj Jozef Laco TJ Fatran, ktorý urobil skvelé zábery z plachetnice na to, ako plávam a zároveň mi robil polhodinu podporný tým, za čo ďakujem.

Odpojil sa, keď už som bola blízko ostrova. Už som ho videla celkom blízko. Ale ako vždy, posledný úsek trval asi tak dlho ako všetky predošlé 🙂

Koniec trvá najdlhšie

Ostrov nie a nie sa priblížiť a keď už som sa priblížila, potom nie a nie sa od neho vzdialiť. Breh sa však pomaličky ale isto približoval, tak som si povedala, že proste nebudem riešiť breh, ani sa na neho už nepozriem, ale budem len plávať. Môj sen o tom, že voda je plytká a bude môcť skončiť skôr (aspoň tak sa tvárili satelitné snímky) sa AKO VŽDY nenaplnil, priehrada bola plná, žiadne plytčiny neboli a musela som plávať do samého konca, meter ku brehu, a až tam sa dalo postaviť.

Napokon som ale víťazne zakončila plávanie, zdvihla ruky šťastne s úsmevom, vypla hodinky a potešila sa, že je ďalšia priehrada za mnou. Keďže na tomto konci brehu je len cementáreň, rybári a žiaden prístup autom, sprievodný čln ma vzal smerom späť k Yachtklubu, kde som ešte zaplávala posledných 100 metrov smerom k novinárom, ktorí ma čakali na brehu – vedeli o tom, že budem plávať až na samý koniec, cestou mi aj kývali a trpezlivo počkali, kým doplávam. ĎAKUJEM 

Inak, pred dvoma rokmi som preplávala Liptovskú Maru za 4 hodiny, teraz mi to trvalo tri hodiny a pätnásť minút. Som rada, že som sa dokázala zlepšiť a dúfam, že sa do budúcna ešte trochu zlepším.