Nový rekord: plávanie od Devína po Ostrihom, 163 km

9. septembra 2022 sa na Facebooku slovenskej diaľkovej plavkyne Soni Rebrovej objavil tento status: „Preplávať 160 km slovenského úseku Dunaja? Musím byť šialená, skúsiť toto ako prvá žena – plavkyňa.“ Podľa niektorých plavcov to mala byť len „obyčajná splachovačka“, avšak skutočnosť bola úplne odlišná.. Veď posúďte po prečítaní článku sami.

Do ustanovujúceho slovenského rekordu sa pustila, aby upozornila na medzinárodný deň čistenia Dunaja – „Danube CleanUp“, ktorý bol 10. septembra. Rebrová sa totiž aktívne podieľa na čistení slovenských riek a počas plávania zbiera na ich čistenie peniaze. Každý si môže adoptovať jej preplávané metre a tak pomôcť iniciatíve Za živé rieky.

Deň prvý, 9. 9. 2022: hrad Devín – zdrž Hrušov, 38 km

Svoje plávanie odštartovala 9. septembra ráno o 8.45 hod. Sprievod jej robil na kajaku Tomáš Ščepka, ktorý kedysi sám splavil tento úsek na člne z plastových fliaš. Štart bol plánovaný na skorší termín, ale ranné zápchy plus presun na štart na druhý breh Dunaja ku kilometrovníku tiež zabral nejaký čas.  Voda mala 19 stupňov a Soňa plávala bez neoprénu, pretože v rámci prípravy na kanál La Manche potrebovala zistiť, či takúto teplotu vody zvládne aspoň po dobu pätnásť hodín.

„Mojim tajným prianím bolo zaplávať prvý deň čo najviac. Začali sme ráno pri hrade Devín a vedela som, že okolo Bratislavy to pôjde rýchlo. A aj šlo. Preto som si naplánovala, že by som chcela končiť v obci Sap, čo je asi 60 km, ale! Vždy je nejaké ale…“

Soňa Rebrová si totiž neuvedomila, že tento rok bol Dunaj najsuchší za posledných päťdesiat rokov. „Po dvoch hodinách plávania som bola asi desať kilometrov pred Danubianou. Od Lužného mosta voda stála, čo som očakávala, keďže je tam priehrada. Takže pekné štyri hodiny kraulovania bez pomoci prúdov. Zima mi bola už po dvoch hodinách plávania, ale dalo sa to vydržať. Do Danubiany som už doplávala dosť zničená, ale Tom vravel, že potom už bude prúd, čo mi to trochu uľahčí.“

Po prenesení člna do starého Dunaja však zistili, že prúd bol len minimálny. „Pamätám si, že v týchto miestach som kedysi nevedela preplávať ani kúsok proti prúdu, a teraz som mohla plávať hocijak, hoci sa aj točiť na mieste,“  spomína Rebrová.

A tak znova plávala ďalšie tri a polhodiny ďalších  desať km. „To som už vedela, že plávanie zrejme nebude trvať tri dni, ako som dúfala, ale minimálne štyri. Už v ten deň som sa cítila taká vyčerpaná, že som si povedala, že uvidím ráno, či budem vládať zdvihnúť ruky a podľa toho sa uvidí. Manžel sa ma stále pýtal, kde štartujem na druhý deň, až som nervózne hučala: ty riešiš, kde začnem a ja či vôbec začnem!“

Za prvý deň Soňa Rebrová zaplávala 39 km. Zničená so slovami, ja tam už nevleziem!, šla spať.

2. deň, 10. 9. 2022: zdrž Hrušov – Medveďov, 38 km

Cieľom druhého dňa bolo zaplávať na miesto, ktoré bolo cieľom prvého dňa plávania – Sap alebo Medveďov. Keďže sa toto plávanie riešilo ako ustanovujúci slovenský rekord, nesmela mať za sprievod nikoho z rodiny ani kamarátov, a preto dala výzvu na Dunajské zaujímavosti. „Nevedela som, či sa vôbec niekto ozve, či sa niekomu bude chcieť sedieť desať hodín na vode a pozerať sa na mňa, ako plávam, ale našťastie sa na každý jeden deň plávania našiel jeden šialenec, čo môj rekord podporil,“ usmieva sa  Rebrová.

Avšak bála sa, čo ak niekto zo sľúbeného sprievodu nepríde, ako bude plávať, sama ísť nechcela. Našťastie sa aj na druhý deň našiel vodák Peter Plevák, ktorý ju prišiel sprevádzať a podporiť.

„Večer po prvých 40 km som netušila, či na ďalší deň budem schopná vstať a plávať. Bola som veľmi unavená. Doprovodu som povedala, že ak ráno nebudem vedieť dvihnúť ruky, zavolám, že sa nejde. Prekvapivo to ale šlo. A tak som o šiestej vstala a nachystala sa na ďalší deň. Začínalo sa, kde som deň predtým prestala – pri Mečiarovej riti .“

Podľa predpokladov mal byť na začiatku mierny prúd, ktorý neskôr úplne ustane a opäť bude potrebné zaplávať minimálne desať kilometrov bez akejkoľvek pomoci prúdu. Do studenej vody sa jej už nechcelo, dcére, ktorá ju doviezla na štart, bola zima už oblečenej na brehu. Ale keď musíš, tak musíš!

„Vliezla som do tej vody a začala plávať. A ako celú dobu, aj počas tejto plavby bolo všetko naopak. Po celý čas s nami šiel vcelku silný prúd a tak som v pohode preplávala za sedem hodín ďalších 40 km až do Medveďova. Chcela som plávať ďalej, aby som prišla čo najďalej. Avšak najbližšie vhodné miesto na vyplávanie bolo až o 30 km ďalej, čo by znamenalo plávať ešte v noci, a tak som rozhodla v tento deň skončiť skôr a nabrať síl do ďalšieho plávania.“

Už bolo totiž čoraz jasnejšie, že plávanie bude naozaj trvať štyri dni, a možno aj viac…

3. deň plávania, 11.9.2022: Medveďov – Iža, 46 km

Tretí deň plávania plavkyňu sprevádzal na člne Martin Plavec, ktorý je plavec, ale aj vodák 🙂 „Vedela som, že nebude ani predposledný, ak nezaplávam čo najviac. Podľa počtu odplávaných kilometrov to totiž vyzeralo, že sa akcia natiahne až na päť dní a ja som toho už začínala mať dosť. Prúd bol slabučký, ale predsa len nejaký bol a tak kilometre ubiehali, hoci pomaly, ale ubiehali…“

Ruka pred ruku… ešte táto zákruta.. o hodinu neskôr stále tá istá zákruta.. za ňou ďalšia zákruta a za ňou, neuveríte, zákruta! Soňa už v týchto chvíľach začínala mať dosť studenej vody, ale aj jednotvárnej krajiny.. Stále len stromy, stromy, zákruty a stromy.. a voda, voda.. deväť hodín denne pozerať do mútnej vody dá zabrať.  

Napokon prišiel šťastný výkrik: „Komárno!“ Ale bolo treba plávať ďalej, aby sa podarilo plávanie dokončiť na ďalších deň. Cieľ bol Radvaň nad Dunajom, napokon sa Soni podarilo doplávať do obce Iža.

Martin v ten deň vydržal na vode nekonečných takmer desať hodín po Soninom boku, aby prešli najväčšiu vzdialenosť doteraz: 46 km.. ale už za tmy, totálne vyčerpaná a ku koncu „kačičkovaním“, t.j. prsiami s hlavou nad vodou, na konci. Podľa odhadov ostávalo ešte 40 až 50 km, čo vyzeralo na ďalší celý deň plávania…

4. deň plávania, 11.9.2022: Iža – Ostrihom: 36 km

„Po troch dňoch plávania po deväť hodín denne som si už nevedela predstaviť vojsť do vody. Keď som v pondelok ráno začínala, vôbec sa mi nechcelo do vody vojsť a hodinu som na brehu naťahovala čas.
Keď som napokon vliezla, rukám sa nechcelo plávať. A tak som si povedala, že najprv dám len prsia s hlavou nad vodou.. keď to ako tak šlo, skúsila som prsia s hlavou pod vodou.. po polhodine som sa prehovorila aj na kraul, a napokon sa ruky rozhýbali a robili, čo som po nich chcela. Prekvapivo som napokon vydržala ísť kraulom asi sedem hodín vkuse, s malými prestávkami na pitie a jedlo.“

Aj v tento deň jej robil sprievod Martin Plavec z Komárna. Kilometre ubiehali, najprv sa zdalo, že celkom rýchlo, ale ku koncu veľmi pomaly. V posledný štvrtý deň už bola Soni veľká zima, predsa len, voda mala 19 stupňov a ona som v nej bola už štvrtý deň po desať hodín.

Po dvoch hodinách plávania si dala krátky neoprén, aj tak ju však až do konca plávania triaslo od zimy. Navyše, mala neoprén nevhodný na plávanie, takže jej rozodral krk a ruky až do krvi, ale bez neho jej plávať nešlo. Zima, strašná zima, nekonečná zima..
„V posledných troch hodinách mi Martin rozprával, že už bude vidieť Ostrihom. Zákruta (ach, tie zákruty) však bola ľavotočivá a Ostrihom bol za ňou, a tak sme mesto do poslednej chvíle nevideli a ja som si už začala zúfať,“ spomína Soňa na posledné najťažšie chvíle.

Musela zastaviť, vyliezť na chvíľu na breh zohriať sa. V zapadajúcom slnku, vo vetre a mokrom neopréne sa Soňa snažila zohriať… Jasné, že to nešlo.

„Už je to len šesť kilometrov, to už dáš, snažil sa ma Martin motivovať. Nechcem, ale aj tak sa ponáram do tej studenej vody. Dávam ešte tridsať minút kraul.. a potom už len kačičkujem prsiami.. Rozprávaj na mňa, hovor niečo, nech nemyslím na to, že ešte dve hodiny… Ale Martin veľa nehovorí, myslím, že je už rovnako unavený ako ja…“

O 19.20, dnes po deväť a pol hodinách plávania, sa napokon neuveriteľné stáva skutočnosťou: Soňa doplávala pod Ostrihomský most! Je však s Martinom taká zničená, že si ani nepodajú ruky, len sa vyvalia na breh..

„Ja som sa snažila zo seba strhnúť mokrý neoprén, strašne som túžila po suchých veciach. Martin odbehol zistiť, kde môže vybrať loď a ja som tam sama stála a kričala, nech mi to niekto dá dole! Ale nikto tam nebol, rýchlo sa stmievalo a tak mi neostalo iné len hundrať, plakať a úporne zo seba strhávať veci. Keď som sa prezliekla, chytila ma triaška, ktorá trvala asi hodinu.. únava, zima, vyčerpanie. Ale pozerala som na ten krásny vysvietený Ostrihom a uvedomila si, že som to dokázala! Ako prvá žena som preplávala 162 kilometrov v Dunaji! V najsuchšom Dunaji za posledných päťdesiat rokov!“

Ako dodáva, vždy sa čudovala, prečo keď niekto prepláva kanál La Manche len pomaly vylezie z vody a vyzerá, že sa vôbec neteší. Ale už vie prečo: je to taká namáhavé, že vám neostáva energia ani na to, aby ste sa tešili.

„Ja som si naplno uvedomila, že som to zvládla, až asi štrnásť dní po akcii. Až vtedy mi došlo, že toto dobrodružstvo bude ďalšie z tých, na ktoré nikdy nezabudnem, a že to bude ďalší rekord, na ktorý budem do konca života spomínať,“ uzatvára Rebrová.